Report z návštěvy Martina nám přišel emailem od Martinové kamarádky. Nijak jsme ho neupravovali.

Prišli sme Marťu pozrieť v útorok pred rozhodnutím vrchného súdu. Marťa pôsobil šťastne, že vidí svojich kamarátov a zároveň bol plný nádeje, že sa v piatok vidíme vonku. Hovoril, ako moc sa teší, že už si ani nevie predstaviť, že odtial vyjde von a čo tam bude robiť. Že už nemôže ani spávať. Po roku väzeňského režimu, šikany, rutiny, bez teplého jedla a sám. Bavili sme sa o tom, kam by sme mohli v piatok ísť, kde sa pak stretneme.. Síce vravel, že tomu nechce moc veriť a potom sa hrozne sklamať, ale bolo vidieť, že po tom, ako ho prvý súd prepustil mal obrovskú nádej. Marťa moc nehovoril o tej druhej variante, povedal iba, že pokial ho neprepustia, tak to už nedá. Že už sa ničoho nedotkne, ani jedla ani vody. Kukala som naňho ako na blázna, že jedlo, to chápem, ale bez vody to bude šílené. Povedal, že mu to je jedno, že už má toho fakt dosť. Rozumiem.
Tvrdil, že samotní dozorci sa podivujú nad tým ako je tam dlho bez žiadného odsúdenia. S Marťom sme sa objali a odišli sme s tým, že sa v piatok vidíme. Hovoril, že mu dajú vedieť medzi 8-17 hodinou. Že možno už rozhodnú v stredu alebo štvrtok. Nechali ho čakať do posledného dňa, unaveného, nervózneho, určite napoly zbaleného a očakávajúceho odchod. Nepovedali mu nič! Nechali ho tam, kým mu večer samému nedošlo, že ostáva.
Ja som celý piatok čakala na telefóne, volala som Pavle, ktorá čakala nervózne tiež. Večer mi napísala, že to nedopadlo dobre. Bola som strašne nešťastná a nepopísateľne nasraná. Myslela som na to, čo musí cítiť Marťa.
V sobotu som prestala jesť spolu s ním. Nie aby som sa pripojila oficiálne k hladovke, ale preto, že som to tak cítila, z čistej solidarity, s vedomím, že môj kamarát je v tej hroznej situácii sám, že ja mám na výber som vonku, ale on si to tam odsiera za všetkých.
Marťa sme v tom spolu a aj keď mňa nezavreli, od Fénixu sa tak cítim s každým z mojich kamarátov, ktorí tam boli a so všetkými daľšími, ktorých štát väzní!

SMRŤ ŠTÁTU!